Koniec druhej svetovej vojny a oslobodenie Biskupíc II.

V noci na 1. apríla boli po prvý raz bombardované Biskupice. V posledný marcový deň dostali miestni četníci rozkaz na evakuáciu do Devínskej Novej Vsi, ktorý sa však rozhodli ignorovať. Všetko staničný inventár zamurovali v pivnici pod stanicou a odišli do lesov. Nemecké vojsko sa snažilo stiahnuť. Na železničnej stanici v Biskupiciach výbušninami zničili všetky výhybky a prerušili dopravu. Neušetrili ani železničný betónový most vo Vrakuni.

Na polia neďaleko slovenskej školy dopadli 4 bomby. Pri výbuchu sa rozbili všetky okná. "Nemci nestačia brať kone, kravy, svine, utekajú, utekajú. Cesty i poľné zatarasené sú tisícami povozov a áut. Ľudia horúčkovito ukrývajú, čo môžu," opísal chaos dlhoročný učiteľ Štefan Pleško.

Kritická noc

Veľkú noc v roku 1945 nikto nesvätil. Muži sa išli schovať do tajných úkrytov a do lesa. Nemci večer podpálili domy na dolnom konci. Mnohým zasiahnutým rodinám trvalo roky, kým sa im zhoreniská podarilo opraviť.

Po jedenástej v noci 1. apríla prišli prví vojaci Červenej armády od železnice, kde sa zakopali. Z budovy slovenskej školy na nich spustili paľbu Nemci, boje prebiehali počas celej noci. Útočníci smerovali do stredu Biskupíc, ktorý oslobodili, Nemci a jednotky SS sa však stále držali v priestore slovenskej školy na Žiackej ulici. Urputné boje trvali až do poludnia 2. apríla, v dedine sa pohybovali Rusi bez prilieb, za to so samopalmi a granátmi v rukách.

Obyvatelia postupne vyšli z úkrytov a pivníc, lebo boje sa presunuli ku Vrakuni. Škola i domy mali vybité okná, steny boli rozstrieľané, všetko zničené. "Na stenách v škole ešte Hitler s vypichnutými očami alebo kolomazom natretý. Kmášme ho dolu a vyvesujeme československú štátnu vlajku," čítame v kronike slovenskej školy.

Ešte však ani zďaleka nebolo bojom koniec. Po druhej poobede vstúpili do dediny ďalší Červenoarmejci. Miestni obyvatelia ich ponúkli malým občerstvením, čoskoro sa však pobrali ďalej. Ostali len mŕtvi. Troch našli v poli za školou, ďalší traja mŕtvi boli pred dedinou, celkovo osem mŕtvych len v najbližšom okolí. Ako sa dozvedáme zo záznamov miestnych četníkov, v celom obvode zahynulo počas bojov 42 príslušníkov Červenej armády, 7 príslušníkov nemeckej armády a traja civily.

Koniec sa blíži

Po ťažkej noci a náročnom dni uložili sa Biskupičania, aby si konečne odpočinuli. Ich pokoj však netrval dlho. Už o deviatej večer začali nad dedinou znova lietať granáty. Všetci opäť bežali do úkrytov i pivníc. "Každé tri hodiny salva 78 granátov z kanónov hvízda nám nad hlavami a vybuchuje okolo nás. Máme dojem, že nastalo peklo a všetko okolo nás je rozbité na prach," dozvedáme sa o poslednej vojnovej noci. V okolí vybuchovali bomby a míny, záhrady boli pokryté jamami ale domy našťastie všetky ostali stáť. Ráno, ešte za tmy utekali ľudia v húfoch na Miloslavov a ďalej na Žitný ostrov na vozoch, s bicyklami, s kárami i malými ručnými vozíkmi. Front bol ešte stále veľmi blízko.

Tretieho apríla ráno prišla na rad Vrakuňa, všetko tam horelo a vybuchovalo. Čoskoro sa boje presunuli smerom k Bratislave. V Biskupiciach boli už v uliciach ruskí vojaci, niektorí sa dokonca učili jazdiť na bicykli. Zo spomienok Biskupičanov vieme, že si Červená armáda vybrala za svoje sídlo súkromný dom na Učiteľskej ulici, odkiaľ sa dočasne úradovalo.

Mnoho domov a bytov bolo opustených, napríklad po notárovi, lekárovi i po správcovi mlyna, rovnako ako grófsky kaštieľ na Biskupickej ulici, a ani sýpky na hospodárstve Szüsza a vo svoradovskom mlyne neostali ušetrené – tam všade vzápätí začalo rabovanie.

Prvú časť článku o konci vojny v Podunajských Biskupiciach nájdete tu.

O oslobodzovaní Bratislavy vznikol v roku 1976 dokumentárny film Festung Pressburg s dobovými zábermi.